KŇAZI, PROROCI A KRÁLI

Robert Barron

Ježiša tradične opisujú ako kňaza, proroka a kráľa. Ako kňaz posväcuje, čiže obnovuje stratené spojenie medzi Bohom a ľudstvom; ako prorok stelesňuje a hovorí božiu pravdu; ako kráľ vedie po správnej ceste a usmerňuje ľudstvo. Dalo by sa povedať, že ako kňaz je život, ako prorok pravda a ako kráľ cesta.[1]

No tento trojitý úrad (lat. triplex munus) nevystihuje len Pána Ježiša; taktiež je dobrým opisom toho, kým máme byť my, ktorí sme boli pokrstení. Podľa katolíckej teológie je krst viac než len obyčajný symbolický znak príslušnosti k cirkvi. Je prostriedkom, ktorým je človek začlenený do Krista a stáva sa údom jeho mystického tela. Krst preto robí z pokrsteného toho, kto je "alter Christus", robí z neho "druhého Krista". Práve preto sa každý pokrstený človek maže olejom podobne ako sa v Starom zákone pomazávali kňazi, proroci a králi pri uvádzaní do úradu.

Ako to však vyzerá v praxi? Ako sa to prejavuje v živote bežných pokrstených veriacich? Pozrime sa najskôr na kňazstvo. Kňaz pomáha rozvoju svätosti a robí to natoľko, nakoľko slúži ako most medzi Bohom a ľuďmi. V starovekom Ríme sa kňaz nazýval pontifex, staviteľ mostov a toto označenie platí aj v kresťanskom kontexte. Zmierenie medzi Bohom a ľuďmi prináša ľuďom uzdravenie a celistvosť, zjednotenie často navzájom súperiacich prvkov. Rovnaká dynamika platí aj vo väčšom meradle: keď mestá, spoločnosti a kultúry objavia spojenie s Bohom, nájdu vnútorný pokoj. A preto majú pokrstení (krstnom nadobudnuté kňazstvo) v prvom rade stelesňovať harmóniu, ktorú Boh chce vniesť medzi seba a tých, ktorí sú stvorení na jeho obraz a podobu. Oni toto vykonávajú prostredníctvom hlbokej oddanosti modlitbe, sviatostiam a svätej omši. Keď zveľaďujú svoje opravdivé priateľstvo so živým Kristom, konajú v súlade so svojou kňazskou identitou a svojim kňazským poslaním. A potom sú vysielaní do rodín, spoločenstiev, na pracoviská, na politickú a kultúrnu scénu a podobne, aby tam tú celistvosť, ktorú našli, priniesli na spôsob akejsi svätej nákazy. Ak sa však pokrstení prestanú modliť, ak prestanú chodiť na svätú omšu, ak prestanú často prijímať sviatosti, potom sa zakrátko stanú soľou bez chutí.[2]

Čo pre bežného pokrsteného človeka znamená byť prorokom? Človek je prorok do tej miery, do akej je nositeľom božej pravdy.[3] Chesterton povedal, že vo svete, ktorý je obrátený hore nohami ako ten náš, je prorokom človek, ktorý stojí na hlave a ktorý vďaka tomu dokáže vidieť veci správne. Samozrejme, práve preto sa proroci druhým javili ako blázniví. Vlastne aj hebrejské slovo označujúce proroka, nabi, v sebe skrýva aj význam "šialenec". Takže je celkom logické, že vo svete, ktorý stratil smerovanie, ten, kto hovorí božiu pravdu, bude nutne vyzerať ako vyšinutý. Ako však možno v sebe zveľaďovať toto spásonosné šialenstvo? Pokrstení proroci by mali používať svoj mozog pri štúdiu filozofie, teológie, mystiky, cirkevných dejín a životopisov svätých. A nemali by sa pritom uspokojiť čítaním povrchných knižiek pre deti. Volá nás sv. Augustín, Origenes, sv. Bernard, sv. Tomáš Akvinský, sv. Ignác z Loyoly, Chesterton, Ratzinger. Ak vám títo klasickí autori naháňajú strach, tak trochu stráviteľnejší, no predsa výdatný pokrm ponúkajú aj autori ako Fulton Sheen, Clive Staple, Lewis, Peter Kreeft, George Weigel a Robert Spitzer.[4] Títo proroci po tom, čo ich Boh osvietil a poučil, boli poslaní do svojho sveta, aby sa stali svetelnými majákmi. Boh vie, že v našej sekularizovanej/odkresťančenej spoločnosti je takéto poučenie nesmierne potrebné. No ak pokrstení ľudia/proroci prestanú študovať a prestanú hovoriť, budú ako lampy prikryté pod mericou.[5]

A čo znamená pre pokrsteného človeka byť kráľom? V teologickom zmysle je kráľ niekto, kto usporaduje charizmy a dary v spoločenstve tak, aby upriamil spoločenstvo k Bohu. V tomto smere je ako generál armády alebo dirigent orchestra: riadi diela a talenty zhromaždenia ľudí tak, aby im pomohol dosiahnuť spoločný cieľ. Takto katolícky rodič usmerňuje svoje deti k tomu, aby naplnili svoje Bohom určené poslanie, učí a vychováva ich, formuje ich vnútro aj ich správanie, usmerňuje ich túžby a tak ďalej. Katolícky politik uznáva morálny rozmer svojej práce a podľa toho sa riadi pri tvorbe zákonov, rokovaniach a riadení štátu. Katolícky podnikateľ sa snaží zachrániť svoju firmu, ktorá poskytuje nenahraditeľné pracovné miesta v upadajúcom regióne a podobne. Ako sa môže človek rozvíjať v schopnosti kráľovského vedenia? Napríklad tak, že bude prekonávať kultúrne predsudky voči náboženstvu, ktoré spoločnosť zatláča do úzadia a na okraj. Mnohé postavy odkresťančeného života by radi prijali náboženstvo, ale len ako nejaký osobný záujem ako niečo na úrovni koníčka a hobby. No takáto zriedená duchovnosť nemá nič spoločné s biblickým chápaním náboženstva. V katolíckom vnímaní pokrstení a veriaci ľudia vystupujú odvážne a na verejnosti a sú viac než ochotní vládnuť, byť kráľmi, v súlade so svojim náboženským presvedčením. Ak hľadáte nejaké príklady ľudí, ktorých tu opisujem, tak stačí, keď sa pozriete na Williama Lloyda Garrisona, Fultona Sheena, Martina Luthera Kinga alebo Dorothy Dayovú. Pokrstení králi, ktorí odmietajú vládnuť, sú ako mesto postavené na návrší, no zakryté oblakmi.[6]

Kľúč k obnove našej spoločnosti spočíva v návrate k najhlbšiemu významu krstu a pretvorení sa na kňazský, prorocký a kráľovský ľud.

Táto prednáška bola prednesená na fare v Dlhej nad Oravou vo štvrtok 26.9.2024 v rámci formácie dospelých.

Text bol prevzatý: BARRON, Robert, Živé paradoxy. Protiklady, ktoré sa nevylučujú, Bratislava: Redemptoristi – slovo medzi nami, 2020, str. 175 – 178.

Róbert Barron je katolíckym diecéznym biskupom Diecézy Winone – Rochester (Mineapolis), USA. Na pozvanie Českej biskupskej konferencie bude mať 29.10.2024 v Karolíne (Karlova univeržita) v Prahe prednášku.

Text prepísal a predniesol na formácii dospelých Mons. Ján Duda, farár v Dlhej nad Oravou.

Pripomenutie: Róbert Barron hovorí o "pokrstených", nie o biskupoch a kňazoch! Hovorí, čím by mal byť človek, ktorý je pokrstený!

[1] Všimnite si, že ide o Ježišom výrok: ja som cesta, pravda a život.

[2] Opäť je tu odkaz na Ježišov výrok: Vy ste soľou zeme. Ak soľ stratí chuť, čí sa osolí?

[3] Ježiš o sebe povedal: Ja som cesta, pravda a život...

[4] Samozrejme, Robert Barron je Američan a ponúka amerických autorov. My môžeme siahnuť po európskych ako Joseph Pieper, Joseph Ratzinger, Walter Kasper, Yves Congar a iných.

[5] Opäť treba pripomenúť Ježišom výrok, že jeho učeníci majú svietiť a ich svetlo má byť viditeľné, nie ukryté "pod mericou", kde ho nevidieť.

[6] "Mesto na návrší" je opäť Ježišovým výrokom. Kresťan má byť "mestom na návrší", ktoré vidieť, ktoré nie je zahalené, neviditeľné.

foto: internet