PASTORALIS ACTIO - Inštrukcia o krste detí

Posvätná Kongregácia pre náuku viery

PASTORALIS ACTIO

Inštrukcia o krste detí

(pracovný preklad)

Úvod

1. Pastoračnej práci v súvislosti s krstom detí výrazne napomohlo vyhlásenie nového rituálu, pripraveného v súlade so smernicami Druhého vatikánskeho koncilu.[1] Tempo zmien v spoločnosti však sťažuje výchovu a vytrvanie mladých vo viere a z toho vyplývajúce problémy, s ktorými sa stretávali kresťanskí rodičia a pastieri, a ktoré sa nepodarilo úplne odstrániť.

2. Mnohých rodičov trápi, keď vidia, ako ich deti opúšťajú vieru a už neprijímajú sviatosti, napriek ich vlastnej snahe dať im kresťanskú výchovu, a niektorí farári sa sami seba pýtajú, či by nemali byť pred prijatím malých detí ku krstu prísnejší. Niektorí si myslia, že je lepšie odložiť krst detí až do ukončenia viac či menej trvajúceho katechumenátu, zatiaľ čo iní žiadajú o prehodnotenie učenia o nevyhnutnosti krstu detí a želajú si, aby sa slávenie tejto sviatosti odložilo do takého veku, keď jednotlivec môže prijať osobný záväzok, možno až do začiatku dospelého života.

Toto spochybňovanie tradičnej sviatostnej pastoračnej praxe však nemôže nevyvolať v Cirkvi oprávnené obavy z ohrozenia takej dôležitej náuky, akou je náuka o nevyhnutnosti krstu. Najmä mnohí rodičia sú pohoršení, keď zistia, že krst bol odmietnutý alebo odložený, keď s plným vedomím svojej povinnosti žiadajú o krst pre svoje deti.

3. Vzhľadom na túto situáciu a ako odpoveď na mnohé prijaté prosby pripravila Posvätná Kongregácia pre náuku viery po porade s rôznymi biskupskými konferenciami túto inštrukciu. Účelom dokumentu je pripomenúť hlavné body doktríny v tejto oblasti, ktoré odôvodňujú neustálu prax Cirkvi po celé stáročia a demonštrujú jej trvalú hodnotu napriek ťažkostiam, ktoré sa dnes objavujú. Dokument potom uvedie niektoré všeobecné usmernenia pre pastoračnú činnosť.

Časť prvá

Tradičná doktrína krstu detí

Odveká prax

4. Tak na Východe, ako aj na Západe sa prax krstu detí považuje za pravidlo odvekej tradície. Origenes a neskôr aj svätý Augustín ju považovali za "tradíciu prijatú od apoštolov."[2] Keď sa v druhom storočí objavujú prvé priame dôkazy o krste detí, nikdy sa to nepredkladalo ako nejaká novinka. Najmä svätý Irenej považuje za samozrejmosť, že medzi pokrstenými sú "dojčatá a malé deti", ako aj dospievajúci, mladí dospelí a starší ľudia."[3] Najstarší známy obrad, opisujúci na začiatku tretieho storočia apoštolskú tradíciu, obsahuje toto pravidlo: "Najprv pokrstiť deti. Tie z nich, ktoré môžu samy hovoriť, nech tak urobia. Za ostatných nech hovoria rodičia alebo niekto z ich rodiny."[4] Na synode afrických biskupov svätý Cyprián vyhlásil, že "Božie milosrdenstvo a milosť by sa nemali odopierať nikomu, kto sa narodí", a synoda, pripomínajúc, že "všetky ľudské bytosti" sú si "rovné", nech je "ich postavenie alebo vek akýkoľvek", vyhlásila za dovolené krstiť deti "do druhého alebo tretieho dňa po ich narodení"[5].

5. Treba priznať, že v priebehu štvrtého storočia došlo k určitému úpadku praxe krstu detí. Vtedy aj dospelí odkladali svoju kresťanskú iniciáciu z obáv pred budúcimi hriechmi a zo strachu pred verejným pokáním a mnohí rodičia z rovnakých dôvodov odkladali krst svojich detí. Treba však tiež poznamenať, že Otcovia a Doktori ako Bazil, Gregor z Nyssy, Ambróz, Ján Zlatoústy, Hieronym a Augustín, ktorí boli sami pokrstení ako dospelí, kvôli tomuto stavu, rázne reagovali proti takejto nedbanlivosti a prosili dospelých, aby krst neodkladali, pretože je nevyhnutný pre spásu [6]. Viacerí z nich trvali na tom, aby sa krst udeľoval aj deťom[7].

Učenie Magistéria

6. Pápeži a koncily tiež často zasahovali, aby kresťanom pripomenuli ich povinnosť dať pokrstiť svoje deti.

Na konci štvrtého storočia sa proti Pelagiovmu učeniu použil starobylý zvyk krstiť deti aj dospelých "na odpustenie hriechov". Origenes a svätý Cyprián ešte pred svätým Augustínom,[8] zdôraznili tento zvyk, ktorý potvrdzoval vieru Cirkvi v prvotný (dedičný) hriech, a to zasa ešte jasnejšie ukazovalo nevyhnutnosť krstu detí. V tomto duchu zasiahli pápež Siricius [9] a pápež Inocent I. [10] Neskôr Kartáginský koncil v roku 418 odsúdil "toho, kto hovorí, že novorodenci nemajú byť krstení", a učil, že vzhľadom na "pravidlo viery" Cirkvi o prvotnom (dedičnom) hriechu "aj deti, ktoré ešte nemôžu osobne spáchať nijaký hriech, sú skutočne krstené na odpustenie hriechov s cieľom očistiť znovuzrodením to, čo dostali narodením" [11].

7. Toto učenie sa v stredoveku neustále potvrdzovalo a obhajovalo. Najmä Viedenský koncil v roku 1312 zdôraznil, že sviatosť krstu jak detí, ako aj dospelých, účinok nielen odpustenia hriechov, ale aj udelenia posväcujúcej milosti a cností."[12] Florentský koncil v roku 1442 pokarhal tých, ktorí chceli krst odložiť, a vyhlásil, že deti majú prijať "čo najskôr je to možné" (quam primum) sviatosť krstu, "ktorou sú vyslobodené z moci diabla a prijaté za Božie deti"[13].

Tridentský koncil zopakoval odsúdenie Kartáginského koncilu[14] a s odvolaním sa na Ježišove slová Nikodémovi vyhlásil, že "od vyhlásenia evanjelia" nikto nemôže byť ospravedlnený "bez toho, aby bol obmytý na znovuzrodenie alebo aby si to želal. "[15] Jedným z omylov, ktoré koncil odsúdil (anatemizoval), je názor anabaptistov, že "je lepšie, aby sa krst (detí) vynechal, než aby sa vo viere Cirkvi krstili tí, ktorí osobným pričinením ešte neuverili"[16].

8. Rôzne regionálne koncily a synody, ktoré sa konali po Tridentskom koncile, učili s rovnakou rozhodnosťou o nevyhnutnosti krstiť deti. Aj pápež Pavol VI. slávnostne pripomenul stáročné učenie v tejto veci a vyhlásil, že "krst treba udeľovať aj deťom, ktoré ešte nie sú schopné osobne spáchať nijaký hriech, aby sa, narodené bez nadprirodzenej milosti, znovu narodili z vody a Ducha Svätého pre božský život v Ježišovi Kristovi"[17].

9. Citované texty Magistéria sa týkali predovšetkým vyvracania omylov. Ani zďaleka nevyčerpávajú bohatstvo náuky o krste vyjadrené v Novom zákone, v katechézach Otcov a v učení Doktorov Cirkvi: Krst je prejavom Otcovej lásky, účasťou na veľkonočnom tajomstve Syna a odovzdaním nového života v Duchu; uvádza ľudí do Božieho dedičstva a spája ich s Kristovým telom, Cirkvou.

10. Vzhľadom na Kristovo varovanie vyjadrené v Jánovom evanjeliu: "Ak sa niekto nenarodí z vody a Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva"[18], treba chápať krst ako pozvanie univerzálnej a bezhraničnej lásky; sú to slová Otca, ktorý volá všetky svoje deti a želá im najväčšie dobro. Táto naliehavá a neodvolateľná výzva nemôže človeka nechať ľahostajnými alebo neutrálnymi, pretože jeho prijatie je podmienkou dosiahnutia cieľa, ku ktorému smeruje náš život.

Poslanie Cirkvi

11. Cirkev musí odpovedať na poslanie, ktoré Kristus dal apoštolom po svojom zmŕtvychvstaní. Evanjelium svätého Matúša o ňom informuje v obzvlášť slávnostnej podobe: "Bola mi daná všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého."[19] Odovzdávanie viery a udeľovanie krstu sú v tomto Pánovom príkaze úzko prepojené a sú neoddeliteľnou súčasťou poslania Cirkvi, ktoré je univerzálne a nemôže prestať byť univerzálne.

12. Takto Cirkev chápala svoje poslanie od začiatku, a to nielen vo vzťahu k dospelým. Ježišove slová Nikodémovi vždy chápala tak, že "deti nemajú byť zbavené krstu."[20] Ježišove slová majú takú univerzálnu a absolútnu podobu, že ich Otcovia použili na stanovenie nevyhnutnosti krstu a Magistérium ich výslovne aplikovalo aj na detí[21]; aj pre detí je táto sviatosť vstupom do Božieho ľudu[22] a bránou k osobnej spáse.

13. Cirkev tak svojím učením a praxou ukázala, že okrem krstu nepozná iný spôsob, ako zabezpečiť deťom vstup do večného šťastia. Preto dbá na to, aby nezanedbávala poslanie, ktoré jej Pán zveril, a to zabezpečiť znovuzrodenie "z vody a Ducha" pre všetkých, ktorí môžu byť pokrstení. Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu, Cirkev ich zveruje Božiemu milosrdenstvu, ako to robí v pohrebnom obrade, ktorý im poskytuje[23].

14. Skutočnosť, že deti ešte nemôžu vyznávať osobnú vieru, nebráni Cirkvi udeliť im túto sviatosť, pretože v skutočnosti ich krstí vo vlastnej viere. Tento bod náuky jasne definoval svätý Augustín: "Keď sa deti predkladajú na udelenie duchovnej milosti," napísal, "nepredkladajú ich ani tak tí, ktorí ich držia v náručí - hoci, ak sú títo ľudia dobrými kresťanmi, patria medzi tých, ktorí deti predkladajú -, ale celé spoločenstvo svätých a verných kresťanov.... Robí to celá Matka Cirkev, ktorá je vo svätých, pretože ona ako celok rodí každého z nich."[24] Toto učenie opakuje aj svätý Tomáš Akvinský a všetci teológovia po ňom: dieťa, ktoré je pokrstené, neverí samo za seba, osobným úkonom, ale prostredníctvom iných, "prostredníctvom viery Cirkvi, ktorá mu bola odovzdaná. "[25] To isté učenie je vyjadrené aj v novom obrade krstu, keď celebrant žiada rodičov a krstných rodičov, aby vyznali vieru Cirkvi, vieru, v ktorej budú deti pokrstené[26].

15. Hoci si je Cirkev skutočne vedomá účinnosti svojej viery pôsobiacej pri krste detí a vedomá si platnosti sviatosti, ktorú im udeľuje, uznáva hranice svojej praxe, pretože okrem prípadov nebezpečenstva smrti nepripúšťa dieťa ku krstu bez súhlasu jeho rodičov a bez opodstatnenej nádeje, že po krste sa mu dostane katolíckej výchovy[27].

Druhá časť

Odpovede na ťažkosti, ktoré sa dnes vynárajú

16. Práve vo svetle vyššie pripomenutého učenia musíme posúdiť niektoré názory, ktoré sa dnes vyjadrujú o krste detí a ktoré spochybňujú jeho oprávnenosť ako všeobecného pravidla.

Krst a úkon viery

17. Keď si všimneme, že v novozákonných spisoch krst nasleduje po zvestovaní evanjelia, predpokladá obrátenie a ide s vyznaním viery, a okrem toho, že účinky milosti (odpustenie hriechov, ospravedlnenie, znovuzrodenie a účasť na božskom živote) sa vo všeobecnosti spájajú skôr s vierou než so sviatosťou,[28] niektorí navrhujú, aby sa pravidlom stalo poradie "zvestovanie (evanjelia), viera, sviatosť". Toto všeobecné pravidlo by uplatňovali aj na deti, okrem prípadov nebezpečenstva smrti, a zaviedli by pre nich povinný katechumenát.

18. Je nepochybné, že kázanie apoštolov bolo zvyčajne zamerané na dospelých a ako prví boli pokrstení ľudia, ktorí sa v dospelosti obrátili na kresťanskú vieru. Keďže sa tieto skutočnosti uvádzajú v knihách Nového zákona, mohli by vyvolať názor, že v týchto textoch sa uvažuje len o viere dospelých. Ako však bolo uvedené vyššie, prax krstu detí sa opiera o odvekú tradíciu pochádzajúcu od apoštolov, ktorej význam nemožno ignorovať; okrem toho krst sa nikdy neudeľuje bez viery: v prípade detí je to viera Cirkvi.

Okrem toho, v súlade s učením Tridentského koncilu o sviatostiach, krst nie je len znakom viery, ale aj jej príčinou [29], lebo spôsobuje v pokrstených "vnútorné osvietenie", a tak ho byzantská liturgia právom nazýva sviatosťou osvietenia alebo jednoducho osvietenia, čo znamená, že prijatá viera preniká dušu a spôsobuje, že závoj slepoty padá pred Kristovým jasom[30].

Krst a osobné prijatie milosti

19. Hovorí sa tiež, že keďže každá milosť je určená osobe a osoba, ktorá ju prijíma, by ju mala vedome prijať a privlastniť si ju, čoho je dieťa celkom neschopné.

20. V skutočnosti je však dieťa osobou dávno predtým, ako to môže prejaviť úkonmi vedomia a slobody. Ako osoba je dieťa už schopné stať sa prostredníctvom sviatosti krstu Božím dieťaťom a spoludedičom Krista. Neskôr, keď sa prebudí vedomie a sloboda, budú mať tieto vlastnosti k dispozícii aj silu vloženú do duše dieťaťa krstnou milosťou.

Krst a sloboda dieťaťa

21. Niektorí ľudia tiež namietajú, že krst detí je obmedzovaním ich slobody. Tvrdia, že je v rozpore s dôstojnosťou detí ako osôb, keď sa im ukladajú budúce náboženské povinnosti, ktoré možno neskôr môžu viesť k tomu, aby ich odmietli. Podľa tohto názoru by bolo lepšie udeliť túto sviatosť až vo veku, keď už je možné slobodne sa zaviazať; dovtedy by sa rodičia a učitelia mali zdržať a vyhnúť sa akémukoľvek nátlaku na dieťa tým, že ho dajú pokrstiť.

22. Takýto postoj je jednoducho ilúziou: nič také ako čistá ľudská sloboda, imúnna voči akémukoľvek ovplyvňovaniu, neexistuje. Aj na prirodzenej úrovni rodičia robia pre svoje dieťa rozhodnutia, ktoré sú nevyhnutné pre jeho život a pre jeho orientáciu na pravé hodnoty. Takzvaný neutrálny postoj rodiny k náboženskému životu dieťaťa by bol v skutočnosti negatívnou voľbou, ktorá by dieťa pripravila o podstatné dobro.

Predovšetkým tí, ktorí tvrdia, že sviatosť krstu ohrozuje slobodu dieťaťa, zabúdajú, že každý človek, pokrstený alebo nepokrstený, je ako stvorenie viazaný nezrušiteľnými povinnosťami voči Bohu, povinnosťami, ktoré krst ratifikuje a zušľachťuje prijatím za Božie dieťa. Zabúdajú tiež na to, že Nový zákon nepredstavuje vstup do kresťanského života ako formu otroctva alebo donútenia, ale ako prijatie do skutočnej slobody[31].

Môže sa stať, že keď dieťa vyrastie, odmietne záväzky vyplývajúce z jeho krstu. Hoci to jeho rodičov môže zraniť, nemali by si vyčítať, že dali dieťa pokrstiť a dali mu kresťanskú výchovu, čo bolo ich právom a povinnosťou.[32] Napriek všetkému sa môže stať, že semená viery zasiate do duše dieťaťa jedného dňa opäť ožijú a rodičia k tomu prispievajú svojou trpezlivosťou a láskou, modlitbami a autentickým svedectvom vlastnej viery.

Krst v súčasnej sociologickej situácii

23. Vzhľadom na spojenie medzi osobou a spoločnosťou niektorí ľudia zastávajú názor, že krst detí je ešte vhodný v homogénnom type spoločnosti, v ktorej hodnoty, úsudky a zvyky tvoria ucelený systém; zastávajú však názor, že je nevhodný v dnešných multikultúrnych spoločnostiach, ktoré sa vyznačujú nestabilitou hodnôt a konfliktmi ideí. V takejto pluralitnej situácii by sa podľa nich mal krst odložiť, kým osobnosť kandidáta dostatočne nedozreje.

24. Cirkev si je dobre vedomá, že musí brať do úvahy spoločenskú realitu. Kritériá homogénnosti a plurality sú však len ukazovateľmi a nemožno ich stanoviť ako normatívne zásady; nestačia na riešenie náboženskej otázky, ktorá je svojou povahou záležitosťou Cirkvi a kresťanskej rodiny.

Kritérium homogénnej spoločnosti by síce legitimizovalo krst detí, ak je spoločnosť kresťanská, ale zároveň by viedlo k tomu, že by sa považoval za nelegitímny, ak sú kresťanské rodiny v menšine, či už v rámci etnickej skupiny, ktorá je stále prevažne pohanská, alebo v militantne ateistickom režime. To samozrejme nemožno pripustiť.

Kritérium pluralitnej spoločnosti nie je o nič platnejšie ako predchádzajúce kritérium, pretože v tomto type spoločnosti môže rodina a Cirkev slobodne pôsobiť a podľa toho poskytovať kresťanskú výchovu.

Okrem toho štúdium dejín jasne ukazuje, že keby sa tieto "sociologické" kritériá uplatňovali v prvých storočiach Cirkvi, ochromili by celú jej misijnú expanziu. Treba dodať, že až príliš často sa na pluralizmus odvoláva paradoxným spôsobom, aby sa veriacim vnútili vzory správania, ktoré sú v skutočnosti prekážkou uplatňovania ich kresťanskej slobody.

V spoločnosti, ktorej mentalita, zvyky a zákony už nie sú inšpirované evanjeliom, je preto veľmi dôležité, aby sa v otázkach spojených s krstom detí brala do úvahy predovšetkým vlastná povaha a poslanie Cirkvi.

Napriek tomu, že sa Boží ľud mieša s ľudskou spoločnosťou a napriek tomu, že ho tvoria rôzne národnosti a kultúry, má svoju vlastnú identitu, ktorú charakterizuje jednota viery a sviatostí. Tento Boží ľud oživovaný tým istým duchom a tou istou nádejou je organickým celkom, ktorý je schopný vytvárať v rôznych skupinách ľudstva štruktúry potrebné pre svoj rast. Do tohto kontextu treba zaradiť sviatostnú pastoračnú prax Cirkvi, najmä pokiaľ ide o krst detí; jej prax nesmie závisieť len od kritérií prevzatých z humanitných vied.

Krst detí a sviatostná pastorácia

25. Posledná kritika krstu detí by mohla vychádzať z toho, že táto prax vychádza z pastoračného používania, ktorému chýba misionársky podnet a ktoré sa viac zaoberá udeľovaním sviatosti než vzbudzovaním viery a podporovaním angažovanosti pri šírení evanjelia. Tvrdí sa, že zachovaním krstu detí Cirkev podľahla pokušeniu počtu a spoločenského zriadenia a že podporuje udržiavanie magického poňatia sviatostí, zatiaľ čo v skutočnosti by sa mala venovať misijnej činnosti, privádzať vieru kresťanov k zrelosti, podporovať ich slobodnú vedomú angažovanosť, a teda pripustiť viacero stupňov vo svojej sviatostnej pastoračnej praxi.

26. Apoštolát Cirkvi by sa mal nepochybne zameriavať na vzbudzovanie živej viery a podporu skutočne kresťanského života; ale požiadavky pastoračnej praxe, pokiaľ ide o udeľovanie sviatostí dospelým, nemožno bezo zmeny uplatňovať na deti, ktoré sú, ako už bolo spomenuté, pokrstené "vo viere Cirkvi". Okrem toho nesmieme brať na ľahkú váhu nevyhnutnosť tejto sviatosti: je to nevyhnutnosť, ktorá nestratila nič zo svojej dôležitosti a naliehavosti, najmä keď ide o to, aby dieťa dostalo nekonečné dobro večného života.

Pokiaľ ide o zaujatie počtom členov Cirkvi, ak sa toto správne chápe, nie je pre Cirkev pokušením ani zlom, ale povinnosťou a dobrom. Cirkev, ktorú svätý Pavol označil za Kristovo "telo" a jeho "plnosť",[33] je viditeľnou sviatosťou Krista vo svete, ktorej poslaním je rozšíriť na všetkých sviatostné spojenie medzi ňou a jej osláveným Spasiteľom. V súlade s tým nemôže netúžiť po tom, aby každému, nie menej deťom ako dospelým, udelila prvú a základnú sviatosť, ktorou je krst.

Ak ho chápeme týmto spôsobom, prax krstu detí je skutočne evanjeliová, pretože má silu svedectva, prejavuje Božiu iniciatívu a bezplatný charakter lásky, ktorou obklopuje náš život: "že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás.... milujeme, lebo on prvý miloval nás."[34] Ani v prípade krstu dospelého človeka by sa požiadavky, ktoré prijatie krstu zahŕňa[35], nemali zabúdať, že "Boh nás zachránil nie pre naše spravodlivé skutky, ktoré sme vykonali, ale na základe svojho milosrdenstva, obmytím vodou znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom"[36].

Tretia časť

Niektoré pastoračné smernice

27. Hoci niektoré návrhy, ktoré sa dnes predkladajú, nemožno prijať - návrhy, ako je definitívne upustenie od krstu detí a sloboda voľby, nech už sú dôvody akékoľvek, medzi okamžitým krstom a odloženým krstom -, nemožno poprieť potrebu pastoračného úsilia, ktoré by sa v niektorých aspektoch realizovalo do väčšej hĺbky a obnovilo. Na tomto mieste je vhodné naznačiť zásady a základné usmernenia.

Zásady tejto pastoračnej praxe

28. V prvom rade je dôležité pripomenúť, že krst detí treba považovať za vážnu povinnosť. Otázky, ktoré súčasná doba kladie pred duchovných pastierov, možno vyriešiť len verným sledovaním učenia a stálej praxe Cirkvi.

Konkrétne sa pastoračná prax týkajúca sa krstu detí musí riadiť dvoma veľkými zásadami, z ktorých druhá je podriadená prvej.

1) Krst, ktorý je nevyhnutný na spásu, je znakom a prostriedkom Božej lásky, ktorá nás oslobodzuje od hriechu a sprostredkúva nám účasť na božskom živote. Keď sa to berie do úvahy samo osebe, tento dar sa pre deti nesmie odkladať.

2. Treba dať záruky, že takto udelený dar môže rásť autentickou výchovou vo viere a kresťanskom živote, aby sa naplnil pravý zmysel tejto sviatosti.[37]. Tieto záruky majú spravidla dať rodičia alebo blízki príbuzní. Avšak je možné suplovať záruky v rámci cirkevného spoločenstva inými a rôznymi spôsobmi. Ak však tieto záruky nie sú primerané, možno krst oddialiť a, ak naozaj vôbec neexistujú, možno krst odmietnuť.

Dialóg medzi duchovnými pastiermi a veriacimi rodinami

29. Na základe týchto dvoch zásad sa v pastoračnom dialógu medzi kňazom a rodinou preskúmajú konkrétne prípady. Pravidlá dialógu s rodičmi, ktorí sú praktizujúcimi kresťanmi, sú uvedené v Úvode k obradu. Tu stačí pripomenúť dva významnejšie body.

V prvom rade sa veľký význam prikladá prítomnosti a aktívnej účasti rodičov na slávení. Rodičia majú teraz prednosť pred krstnými rodičmi, hoci prítomnosť krstných rodičov sa naďalej vyžaduje, pretože ich pomoc pri výchove dieťaťa je cenná a niekedy môže byť nevyhnutná.

Po druhé, dôležité miesto má príprava na krst. Rodičia musia na krst myslieť; mali by informovať svojich pastierov o blížiacom sa narodení a duchovne sa pripraviť. Pastieri zo svojej strany navštívia rodiny alebo ich zhromaždia a poskytnú im katechézu a vhodné rady. Taktiež vyzvú rodiny, aby sa modlili za deti, ktoré očakávajú[38].

Pokiaľ ide o čas samotného slávenia, treba sa riadiť údajmi v Rituáli: "V prvom rade treba dbať na dobro dieťaťa, aby nebolo ochudobnené o úžitok sviatosti; potom treba brať ohľad na zdravie matky, aby bola podľa možnosti aj ona prítomná. Potom, pokiaľ to nie je v rozpore s väčším dobrom dieťaťa, sú tu pastoračné úvahy, ako napríklad poskytnúť dostatok času na prípravu rodičov a na naplánovanie samotného slávenia, aby vynikol jeho veľkonočný charakter." V súlade s tým "ak je dieťa v nebezpečenstve smrti, má byť pokrstené bezodkladne"; inak sa spravidla "dieťa má pokrstiť v prvých týždňoch po narodení"[39].

Dialóg medzi pastiermi a rodinami s malou vierou alebo nekresťanskými rodinami

30. Niekedy sa stáva, že sa na farárov obracajú rodičia, ktorí majú malú vieru a svoje náboženstvo praktizujú len príležitostne, alebo dokonca nekresťanskí rodičia, ktorí žiadajú krst pre svoje deti z dôvodov, ktoré si zaslúžia pozornosť.

V takom prípade sa duchovný pastier bude snažiť prostredníctvom jasnozrivého a chápavého dialógu vzbudiť záujem rodičov o sviatosť, o ktorú žiadajú, a oboznámiť ich so zodpovednosťou, ktorú na seba berú.

Cirkev môže v skutočnosti vyhovieť želaniu týchto rodičov len vtedy, ak dajú záruku, že po krste sa dieťaťu dostane kresťanskej výchovy, ktorú si sviatosť vyžaduje. Cirkev musí mať opodstatnenú nádej, že krst prinesie ovocie[40].

Ak sú poskytnuté záruky - napríklad výber krstných rodičov, ktorí sa budú o dieťa úprimne starať, alebo podpora spoločenstva veriacich - dostatočné, kňaz nemôže odmietnuť bezodkladné slávenie sviatosti, ako je to v prípade detí z kresťanských rodín. Ak sú naopak nedostatočné, bude rozumné krst odložiť. Duchovní pastieri by však mali udržať kontakt s rodičmi, aby zaistili, ak je to možné, podmienky potrebné z ich strany na slávenie sviatosti. Ak ani toto riešenie nepomôže, mali by im - ako poslednú možnosť – navrhnúť, aby zapísali dieťa na katechumenát , keď dieťa dosiahne školský vek.

31. Tieto pravidlá už boli prijaté a sú už v platnosti,[41] ale vyžadujú si určité spresnenia.

V prvom rade musí byť jasné, že odmietnutie krstu nie je prostriedkom nátlaku. Nech sa nehovorí ani o odmietnutí, tým menej o diskriminácii, ale skôr o výchovnom (pedagogickom) odklade podľa jednotlivých prípadov, ktorého cieľom je pomôcť rodine rásť vo viere alebo si lepšie uvedomiť svoje povinnosti.

Pokiaľ ide o záruky, každý prísľub, ktorý dáva opodstatnenú nádej na kresťanskú výchovu detí, si zaslúži, aby bol považovaný za dostatočný.

Zápis na budúci katechumenát by nemal byť sprevádzaný špeciálne vytvoreným obradom, ktorý by sa ľahko považoval za ekvivalent samotnej sviatosti. Malo by byť tiež jasné, že tento zápis nie je pripustením ku katechumenátu a že deti nemožno považovať za katechumenov so všetkými výsadami, ktoré sa k tomu viažu. Neskôr musia byť predložené na katechumenát vhodný pre ich vek. V tejto súvislosti treba jasne povedať, že existencia obradu iniciácie detí v katechetickom veku v obrade kresťanskej iniciácie dospelých[42] v nijakom prípade neznamená, že Cirkev považuje za vhodnejšie alebo normálne odložiť krst do tohto veku

Napokon v oblastiach, kde rodiny s malou vierou alebo nekresťanské rodiny tvoria väčšinu, aby bolo opodstatnené, že konferencia biskupov by na miestnej úrovni vypracovala spoločný pastoračný plán, ktorý stanovuje odklad krstu po čase stanovenom všeobecným zákonom,[43] si kresťanské rodiny žijúce v týchto oblastiach zachovávajú plné právo dať pokrstiť svoje deti skôr. Sviatosť sa teda má udeľovať v súlade s vôľou Cirkvi a tak, ako si to viera a veľkodušnosť týchto rodín zaslúži.

Úloha rodiny a farského spoločenstva

32. Pastoračné úsilie vnesené do hry pri príležitosti krstu detí má byť súčasťou širšej činnosti, ktorá sa rozširuje na rodiny a na celé kresťanské spoločenstvo.

Z tohto hľadiska je dôležité zintenzívniť pastoračnú starostlivosť o snúbencov na stretnutiach v rámci prípravy na manželstvo a podobne aj pastoračnú starostlivosť o mladé páry. Podľa okolností treba požiadať o pomoc celé cirkevné spoločenstvo, najmä učiteľov, manželské páry, hnutia za rodinu, rehoľné kongregácie a svetské inštitúcie. Kňazi musia tomuto apoštolátu venovať dôležité miesto vo svojej službe. Najmä rodičom nech pripomínajú ich zodpovednosť za prebúdzanie viery a výchovu svojich detí. Rodičom totiž prináleží začať náboženskú iniciáciu dieťaťa, naučiť ho milovať Krista ako blízkeho priateľa a formovať jeho svedomie. Táto úloha bude o to plodnejšia a ľahšia, ak sa bude opierať o krstnú milosť prítomnú v srdci dieťaťa.

33. Ako sa jasne uvádza v Rituáli, v pastoračnej praxi týkajúcej sa krstu by malo zohrávať úlohu farské spoločenstvo, najmä skupina kresťanov, ktorí tvoria ľudské prostredie rodiny. "Kresťanská výchova a príprava na krst sú životne dôležitou záležitosťou Božieho ľudu, Cirkvi, ktorá odovzdáva a živí vieru, ktorú prijala od apoštolov. "[44] Táto aktívna účasť kresťanského ľudu, ktorá sa už začala používať v prípade dospelých, sa vyžaduje aj pri krste detí, pri ktorom "má dôležitú úlohu Boží ľud, čiže Cirkev, sprítomnená v miestnom spoločenstve."[45] Okrem toho samotné spoločenstvo spravidla z obradu krstu vyťaží veľký duchovný i apoštolský úžitok. Napokon, po liturgickom slávení bude dielo spoločenstva pokračovať prostredníctvom príspevku dospelých k výchove mladých vo viere, a to svedectvom vlastného kresťanského života, ako aj účasťou na rôznych katechetických aktivitách.

Záver

34. Kongregácia pre náuku viery sa obracia na biskupov s plným presvedčením, že v rámci poslania, ktoré dostali od Pána, sa postarajú o to, aby pripomenuli učenie Cirkvi o nevyhnutnosti krstu detí, podporovali vhodnú pastoračnú prax a vrátili k tradičnej praxi tých, ktorí sa od nej, možno pod tlakom pochopiteľných pastoračných obáv, odklonili. Kongregácia tiež dúfa, že učenie a usmernenia obsiahnuté v tejto inštrukcii sa dostanú ku všetkým pastierom, kresťanským rodičom a cirkevnému spoločenstvu, aby si všetci uvedomili svoju zodpovednosť a krstom detí a ich kresťanskou výchovou prispeli k rastu Cirkvi, Kristovho tela.

Táto inštrukcia bola prijatá na riadnom zasadnutí Posvätnej kongregácie pre náuku viery a bola schválená na audiencii, ktorú udelil podpísanému kardinálovi prefektovi Jeho Svätosť pápež Ján Pavol II. a nariadil jej vydanie.

Rím, Posvätná kongregácia pre náuku viery, 20. októbra 1980.

Franjo kardinál Šeper

Prefekt

Páter Jerome Hamer, O.P.

Titulárny arcibiskup loriánsky

Sekretár

Poznámky:

1. Ordo baptismi parvulorum, ed. typica, Romae, 16. mája 1969.

2. Origenes, In Romanis, V, 9; PG 14, 1047; porov. svätý Augustín, De Genesi ad litteram, X, 23, 39: PL 34, 426; De peccatorum meritis et remissione et de baptismo parvulorum ad Marcellinum, I, 26, 39: PL 44, 131. V skutočnosti sa na troch miestach Skutkov apoštolov (16, 15; 16, 33; 18, 8) hovorí o krste celej domácnosti alebo rodiny.

3. Adv. Haereses II, 22, 4: PG 7, 784; Harvey I, 330. 4. Mnohé nápisy už z druhého storočia dávajú malým deťom titul "Božie deti", titul, ktorý sa dáva len pokrsteným, alebo výslovne uvádzajú, že boli pokrstené: porov. napríklad Corpus Inscriptionum Graecarum, 9727, 9801, 9817; E. Diehl, Inscriptiones Latinae Christianae Veteres (Berlin 1961), č. 1523(3), 4429A.

4. La Tradition apostolique de Saint Hippolyte, upravil a preložil B. Botte, Munster, Aschendorff, 1963 (Liturgiewissenschafliche Quellen und Forschungen 39), s. 44.

5.Epist. LXIV, Cyprianus et coeteri collegae, qui in concilio adfuerunt numero LXVI.Fido fratri:PL 3, 1013-1019; ed.Hartel, (CSEL 3), s. 717-721.Táto prax bola obzvlášť silná v Cirkvi v Afrike, a to napriek postoju Tertuliána, ktorý radil odkladať krst detí vzhľadom na nevinnosť spojenú s ich vekom a obavy z možných pokleskov v mladej dospelosti.Porovnaj De baptismo, XVIII, 3-XIX, 1: PL 1, 1220-1222; De anima, 39-41: PL 2, 719 a nasl.

6.Porov. svätý Bazil, Homilia XIII exhortatoria ad sanctum baptisma: PG 424- 436; svätý Gregor z Nyssy, Adversus eos qui differunt baptismum oratio: Augustín, In Ioannem Tractatus XIII, 7: PL 35, 1496; CCL 36, s. 134.

7. Ambroz, De Abraham, II, 11, 81-84: PL 14, 495-497:CSEL 32, 1, s. 632-635; svätý Ján Zlatoústy, Katechézy, III, 5-6, vyd.A. Wenger, SC 50, s. 153-154; svätý Jeroným, Epist. 107, 6; PL 22, 873, vyd. J. Labourt (Bude), zv. 5, s. 151-152. Hoci však Gregor z Naziánsky naliehal na matky, aby dali pokrstiť svoje deti v čo najskoršom veku, uspokojil sa s tým, že tento vek stanovil na prvé tri roky; porov. Oratio XL in sanctum baptisma, 17 a 28: PL 380 a 399.

8. Origenes, In Leviticum hom. VIII, 3: PG 12, 496; In Lucam hom. XIV, 5: PG 13, 1835; svätý Cyprián, Epist. 64, 5: PL 3, 1018; vyd. Hartel, CSEL s. 720; svätý Augustín, De peccatorum meritis et remissione et de baptismo parvulorum, I, XVII-XIX, 22-24:PL 44, 121-122; De gratia Christi et de peccato originali, I, XXXII, 35; tamže, 377; De praedestinatione sanctorum, XIII, 25: tamže, 978; Opus imperfectum contra Iulianum, V, 9: PL 45, 1439.

9.Epist."Directa ad decessorem" ad Himerium episc. Tarraconensem, 10 Feb. i. 385, 2: DS (Denzinger-Schoenmetzer, Enchiridion symbolorum, definitonum et declarationum de rebus fidei et morum, Herder 1965) 184.

10.Epist. "Inter ceteras Ecclesiae Romanae" ad Silvanum et ceteros Synodi Milevitanae Patres, 27 ian. 417, 5: DS 219.

11. Kánon 2: Mansi, III, 811-814 a IV, 327 A-B: DS 233.

12. Viedenský koncil: Mansi, XXV, 411 C-D: DS 903-904.

13. Florentský koncil, sessio XI: DS 1349.

14. Sessio V, can. 4: DS 1514; porovnaj Kartáginský koncil z roku 418, poznámka 11 vyššie.

15. Sessio VI, kap. IV: DS 1524.

16. Sessio VII, kán. 13: DS 1626.

17. Sollemnis Professio Fidei, 18: AAS 60, 1968, s. 440.

18. Jn 3, 5.

19. Mt 28, 19; porov. Mk 16, 15-16.

20. Ordo baptismi parvulorum, Praenotanda, č. 2, s. 15.

21. Porov. vyššie poznámku 8 k patristickým textom a poznámky 9 až 13 ku koncilom. Ďalším textom je Vyznanie viery jeruzalemského patriarchu Dosithea z roku 1672: Mansi XXXIV, 1746.

22. "To, čo sa robí, keď sa krstia deti," napísal svätý Augustín, "je ich začlenenie do Cirkvi, to znamená, že sa pripájajú ku Kristovmu telu a údom" (De peccatorum meritis et remissione et de baptismo parvulorum III, 4, 7: PL 44, 189; porovnaj I, 26, 39: tamže, 131.

23. Ordo exsequiarum, ed. typica, Romae, 15. augusta 1969, č. 82, 231- 237.

24. Epist. 98, 5: PL 33, 362; porovnaj Sermo 176, 2, 2: PL 38, 950.

25. Summa Theologica, IIIa, q. 69, a. 5, ad 3, porov. q. 68, a. 9, ad 3.

26. Ordo baptismi parvulorum, Parenotanda, č. 2: porov. 56.

27. Existuje dlhodobá tradícia, na ktorú sa odvoláva svätý Tomáš Akvinský (Summa Theologica, IIa-IIIae, q. 10, a. 12, in c.) a pápež Benedikt XIV (Inštrukcia Postremo Mense z 28. februára 1747, 4-5: DS 2552- 2553), proti krstu dieťaťa neveriacich alebo židovských rodičov, okrem prípadu nebezpečenstva smrti (CIC, kán. 750, ods. 2) proti vôli rodičov, teda ak o to rodičia nepožiadajú a nedajú záruky.

28. Porov. Mt 28, 19; Mk 16, 16; Sk 2, 37-41; 8, 35-38; Rim 3, 22.26; Gal 3, 26.

29. Tridentský koncil, sessio VII, Decr. de sacramentis, can. 6: DS 1606.

30. Porov. 2 Kor 3, 15-16.

31. Jn 8, 36; Rim 6, 17-22; 8, 21; Gal 4, 31; 5, 1. 13; 1 Pt 2, 16 atď.

32. Toto právo a povinnosť, podrobne špecifikované Druhým vatikánskym koncilom vo vyhlásení Dignitatis humanae, 5, bolo medzinárodne uznané vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, čl. 26(3).

33. Ef 1, 23.

34. 1 Jn 4, 10. 19.

35. Porov. Tridentský koncil, sessio VI, De iustificatione, kap. 506, kán. 4 a 9: DS 1525-1526, 1554, 1559.

36. Ti. 3:5.

37. Porov. Ordo baptismi parvulorum, Praenotanda, č. 3, p. 15.

Porov. tamže, č. 8, ods. 5, ods. 1 a 5, s. 16.

39. Tamže, č. 8, ods. 1, p. 17.

40. Porovnaj tamže, č. 3, p. 15.

41. Tieto pravidlá boli prvýkrát uvedené v liste Kongregácie pre náuku viery, ktorým sa odpovedalo na žiadosť Najdôstojnejšieho pána Barthelmyho Hanriona, biskupa Dapanga v Togu, a spolu s biskupovou žiadosťou boli uverejnené v Notitiae č. 61 (zväzok 7, rok 1971), s. 64-70.

42. Porovnaj Ordo initiationis christinae adultorum, ed. typica, Romae, 6. januára 1972, kap. 5, s. 125-149. 43.Porovnaj Ordo baptismi parvulorum Praenotanda, č. 8, ods.3-4, p. 17.

44.Tamže, De Initiatione christiana, Praenotanda generalia, č. 7, s. 9.

45.Tamže, Praenotanda, č.4, p. 15.

Preložil Patrik Bobák

Lektoroval Mons. Ján Duda

Pôvodný text bol publikovaný v Enchiridion Vaticanum 7, Bologna: EDB, 1990, str. 568-603.

Pracovný preklad pre potreby farnosti Dlhá nad Oravou 2024.