Právo na smrť by malo byť súčasťou ľudsko-právnych katalógov

Trnavská univerzita v Trnave, právnická fakulta

Andrea Matisová, 1. ročník 2023/2024

Ľudský život a osobitne smrť človeka je komplexnou a nie jednoduchou záležitosťou. Niektorí ľudia sa cítia osamotení a opustení všetkými, iní, ak dospeli do vyššieho veku, nevidia už zmysel pokračovať v ľudskom živote a túžia odísť. Ďalší sú nevyliečiteľne chorými a nevidia perspektívu svojej budúcnosti. Osobitnou kategóriou sú chorí, o ktorých sa starajú zdravotníci v ústavoch sociálnej spravodlivosti, iní sa už narodili postihnutí a človek sa pýta, že aký je zmysle ich života.[1] Obzvlášť extrémne sú prípady, keď niektorí ľudia žijú len vegetatívnym spôsobom života a žijú iba vďaka lekárskym a technologickým výdobytkom a bez udržiavania pri živote by už zomreli. Aký význam má, že sa takýto ich život má umelo udržiavať? S touto neľahkou ľudskou skúsenosťou sa vedie, najmä vo vyspelých krajinách, diskusia o legalizácii eutanázie a možnosti, aby sa mohol človek sám rozhodnúť či chce pokračovať v živote alebo s – pomocou lekárov – aby sa mu umožnil dôstojný odchod. V poslednom období sa diskusia vedie dokonca o tom, či eutanázia by nemala byť súčasťou ľudsko-právnych katalógov.

Eutanázia je určite témou, ktorú spoločenská a politologická literatúra označuje pod pojmom "eticko-morálna otázka" a je predmetom spoločenského a politického zápasu liberálnych a konzervatívnych prúdov v spoločnosti.[2] Z tohto dôvodu nás zaujímajú filozofické argumenty, ale aj právna argumentácia, ktorú nachádzame v komentároch ústavných zákonov jednotlivých vybraných štátov, ako aj ľudsko-právne katalógy vydané na úrovni medzinárodného práva i práva jednotlivých štátov.

Hlavný cieľom tejto odbornej eseje je otázka, či existuje nejaká možnosť, aby sa eutanázia dostala do ľudsko-právnych katalógov, platných v Slovenskej republike.

Historický vývoj ľudsko-právnych katalógov

Ľudsko-právne katalógy sa určite opierajú o prirodzeno-právne teórie, resp. vznikli v oblasti prirodzeno-právnych teórií a ich pozitívna formulácia bola zameraná na ochranu práv jednotlivca voči štátu. Prvý dokument tohto druhu bol prijatý v štáte Virgínia v Spojených štátoch amerických v roku 1776. Na úrovni celých Spojených štátov amerických bol takýto dokument prijatý v roku 1791. V Európe sa po prvý raz objavil katalóg v Deklarácií práv človeka v období Francúzskej revolúcie v roku 1789.[3] Odtiaľ sa základné práva a slobody človeka dostali do medzinárodných dohovorov a ocitli sa aj v ústavných zákonoch jednotlivých štátov. Ich základný charakter možno vyjadriť nasledovne: "Dejiny ľudských práv sú vlastne rubom dejín moci." "Sú dejinami krotenia, čiže obmedzovania moci štátu, mierou spupnosti mocných (...), ktorý ponúka človeku slobodný, ale právom vymedzený a štátoobčiansky garantovaný život v spoločnosti."[4] Kým katalóg ľudských práv, ktorý vznikol na pôde USA má náboženský základ,[5] Deklarácia práv občana z čias Francúzskej revolúcie nemá charakter náboženský, ale prirodzeno-právny a jeho základom je človek a jeho sloboda.[6] Koncepcia prirodzeného práva existovala už v starovekom Ríme,[7] veľký význam dosiahla v osvietenstve, ale aj v anglosaskom svete[8] a polemika pokračuje aj v súčasnosti.[9]

Občianske práva a slobody našli svoje vyjadrenie aj v Ústave Československej republiky z roku 1920. Federálne zhromaždenie Československej federatívnej republiky v januári 1991 prijalo ústavný zákon (23/91 Zb.), ktorým vyhlásila Listinu základných práv a slobôd.[10] Základné práva a slobody sa nachádzajú aj v ústavnom zákone Slovenskej republiky, čl. 11 až 54 (druhý oddiel) z 1.9.1992.[11] Tieto základné práva a slobody sú teda garantované Ústavou Slovenskej republiky, ale ich prameňom nie je iba Narodená rada Slovenskej republiky, ale aj medzinárodné dohovory a to sú: Európsky dohovor o ľudských právach, Medzinárodný pakt o ľudských právach, Európska sociálna charta, Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Medzinárodný dohovor na zabránenie rasovej diskriminácie, potom diskriminácie proti ženám, proti mučeniu a neľudskému zaobchádzaniu, o právach dieťaťa, právach osôb so zdravotným postihnutím a napokon o právach národnostných menšín.[12] Ľudské práva sú chránené jednak medzinárodnými dohovormi, ako aj ústavnými zákonmi konkrétnej krajiny.

Ochrana ľudských práv a slobôd súdnou cestou

Osobitnou ustanovizňou na ochranu ľudských práv a slobôd je Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) so sídlom v Štrasburgu vo Francúzsku, bol založený Radou Európy a chráni Európsky dohovor o ľudských právach. Autori považujú tento súd, ktorý začal fungovať po roku 1959 za významný a posilňujúci práva jednotlivcov súdnou kontrolou najmä po Lisabonskej zmluve, ktorá nadobudla účinnosť v roku 2009.[13] Nikto nepochybuje, že existuje hierarchia súdov a že nadnárodné právo má vyššiu právnu silu, než právo národné. Ale komunikácia medzi súdmi nie je až taká jednoduchá, ako na to poukazuje aj Marek Káčer vo svojom príspevku, ktorý mal na konferencii pod názvom Pluralizmus súdnej sústavy, keď uvádza, že "o kedysi triviálnej otázke – ktorý súd je poslednou inštanciou – sa dnes môžu písať traktáty".[14] Nie je našou úlohou vstupovať do tejto zložitej problematiky, ale stačí akceptovať zásadu, že medzinárodné právo, vrátane súdnych rozhodnutí, má prednosť pred vnútroštátnym právom Slovenskej republiky, hoci ani toto nie je jednoduché realizovať v súdnej praxi v prostredí viacerých právnych systémov, ako to konštatuje napríklad Eduard Bárány.[15] Nateraz azda postačuje konštatovanie, že nie je nám známe nijaké rozhodnutie ESĽP proti Slovenskej republike v oblasti eutanázie. V tejto veci platí právo Slovenskej republiky a podľa neho treba postupovať.

V Slovenskej republike platí ochrana ľudského života v rozsahu čl. 15 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý znie: "Ods. 1: Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. Ods. 2: Nikto nesmie byť pozbavený života."[16] Ak by sa niekto dopustil eutanázie, dopustil by sa trestného činu vraždy alebo úkladnej vraždy v zmysle platného trestného zákona Slovenskej republiky[17] a postupovalo by sa proti nemu podľa platného trestného poriadku Slovenskej republiky.[18]

Eutanázia a jej filozofické zdôvodnenie

Pojem eutanázia sa zrodil v prostredí anglosaského právneho systému a zaviedol ho Angličan Francis Bacon (1561-1626). Od neho prevezmeme aj filozofické zdôvodnenie eutanázie, keď v diele De dignitate et augmentis scientiarum tvrdí toto: "Som presvedčený, že povinnosťou lekára nie je iba prinavrátiť zdravie, ale aj zmierňovať utrpenie a bolesť, a nie iba vtedy, keď takáto úľava môže viesť k uzdraveniu, ale aj vtedy, keď môže poslúžiť k šťastnému a pokojnému skonaniu. Veď eutanázia, ktorú si zvykol priať cisár augustus, nie je malou radosťou. Naopak, lekári majú určitý druh úzkosti a religiozity, ktorá im zabraňuje robiť zákroky na pacientoch, ktorých chorobu vyhlásili za nevyliečiteľnú, kým podľa mojej mienky by nemali vylúčiť žiadnu možnosť a spoločne by mali poskytnúť vhodnú asistenciu, ktorá by uľahčila a zmiernila utrpenie a smrteľnú agóniu."[19]

Podobné filozofické zdôvodnenie eutanázie poskytol aj Tomáš Morus (1478-1535) vo svojom diele Utópia, kde o kňazoch a magistráte napísal: "Chorých liečia s veľkým citom a nezanedbávajú nič, čo by im mohlo prinavrátiť zdravie, podávajúc im lieky a stravu. Nevyliečiteľne chorým prinášajú úľavu asistenciou, sprevádzaním a každou možnou pomocou. Ak je zlo nielen nevyliečiteľné, ale pacientovi spôsobuje aj nepretržité kruté bolesti, vtedy kňazi a magistrát – vidiac, že nie je už užitočný na žiadnu úlohu a že je na ťarchu iným i sebe samému, že vlastne iba odďaľuje vlastnú smrť – ho povzbudzujú k tomu, aby už nemyslel na predlžovanie svojej fatálnej choroby, a keďže jeho život nie je už ničím iným ako trápením, aby neváhal zomrieť, a aby dokonca s dôverou sa on sám oslobodil od tohto života plného horkosti ako z väzenia alebo múk, alebo aby súhlasil s tým, aby mu iní odobrali život. Bol by to prejav múdrosti, keby smrťou ukončil nie príjemnosti, ale utrpenie. Zomrieť týmto spôsobom, keď ho o tom presvedčili, je úctyhodné."[20]

Je to trochu paradoxné, lebo Tomáša Morusa katolícka cirkev vyhlásila za svätca a pápež v roku 2000 ho vyhlásil za nebeského patróna štátnikov a politikov a pochválne sa o ňom vyjadruje bývalý katolícky arcibiskup Filadelfie (USA, Pensylvania) Cahrles Chaput.[21] Hoci Bacon sa sťažuje na religiozitu lekárov. Profesorka Alexandra Krsková ho tiež hodnotí pozitívne. Nazýva ho patrónom právnikov, píše, že je kanonizovaný a jeho dielo Utópia zaradila medzi "Sny o dokonalej spoločnosti".[22]

Z dôvodu kompletnosti sa žiada poukázať aj na stanovisko katolíckej cirkvi, ktorá asi najviac argumentuje proti eutanázii. V encyklike Evangelium vitae (25.3.1995) pápež podal učenie, že priame a úmyselné zabitie človeka je vždy nemorálnym činom. Ale od vyzýva odlišovať eutanáziu od "zrieknutia sa urputnej a prehnanej terapie", čo podľa neho nie je to isté ako priamo chcená smrť. A ako dôvod uvádza piate prikázanie desatora: nezabiješ. Iba Boh je pánom nad životom a smrťou. Eutanáziu v súčasnej dobe nazýva drámou ľudského života.[23]

Možnosť eutanázie v právnom poriadku Slovenskej republiky

Ešte je potrebné dať odpoveď na otázku, či je možné zaradiť eutanáziu ako možnosť voľby do právneho poriadku Slovenskej republiky. Ako je známe, takáto možnosť existuje napríklad v Holandsku.[24] Domnievame sa, že teoreticky to možné je. Túto možnosť dáva Ústava Slovenskej republiky v článku 13, ods. 2, kde sa uvádza, že "medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom". To znamená, že ak Národná rada Slovenskej republiky odhlasuje takýto zákon, ktorý obmedzí právo na život, bola by to prvá možnosť. Domnievam sa, že je možné obmedziť právo na život v zmysle článku 15, ods. 4: "Podľa tohto článku nie je porušením práv (aj práva na život), ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné."

Druhú možnosť poskytuje – domnievam sa – Ústava Slovenskej republiky v čl. 19, ods. 1: "Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu ľudského života." Aj bývalý sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Ján Drgonec vo svojom výklade tohto článku Ústavy uvádza, že "ochrana ľudskej dôstojnosti sa priznáva aj po smrti fyzickej osoby. V tejto súvislosti vzniká možnosť pre úvahu o formulovaní subjektívneho práva na dôstojnú smrť ako práva implikovaného v čl. 19 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. Následne vzniká otázka o dostupnosti eutanázie ako spôsobu uplatnenia práva na dôstojnú smrť."[25]

Eventuálnou treťou možnosťou je zmena Ústavy Slovenskej republiky ústavným zákonom Národnej rady Slovenskej republiky a to zmenou čl. 15, kde je garantované právo na život alebo zmenou čl. 19 ods. 1 a úpravou "práva na ochranu ľudskej dôstojnosti" s možnosťou "dôstojnej smrti". Samozrejme, vždy veľmi chúlostivou skutočnosťou je definovanie pojmu "dôstojnosť" a "dôstojný život" či "dôstojná smrť". Za problém možno považovať obsah tejto právnej úpravy, ktorý môže byť príliš subjektívny a svojvoľný.[26]

Štvrtou možnosťou by mohol byť právny aktivizmus Európskeho súdu pre ľudské práva, ak by vydal rozsudok, ktorý by členské štáty nútil implementovať do legislatívy štátov eutanáziu ako ľudského práva. Zatiaľ ESĽP toto nerobí a zdá sa, že túto otázku kladie na vlastné právo jednotlivých členských štátov.

Úplne na záver by som azda konštatovala, že možnosti pre začlenenie eutanázie do právneho poriadku Slovenskej republiky naozaj existujú. V súčasnosti má ľudstvo možnosti ako to urobiť, ale vždy ostáva otázka: je to správne a dobré? Katalógy ľudských práv sa postupne rozširujú o ďalšie práva a slobody jednotlivcov, že to u niektorých ľudí vyvoláva obavy z ich zneužitia. A domnievam sa, že niekedy aj oprávnene.[27]

Bibliografia

BÁRÁNY, E., Ústavný súd v prostredí viacerých právnych systémov, in: Ústavné dni, VII., Zborník príspevkov, (ed. Orosch, L., Grabkowska, S., Majerčák, T.), Košice: ÚS SR - UPJŠ, 2019, s. 87-93.

BIRSCH, G., Grund-und Freiheitsrechte im Wandel von Geselschaft und Geschichte, Bonn 1981.

BLAHO, P., Prirodzené právo – ius naturale, in: Ius naturale, ius civile, ius gentium. Miesto a úloha prirodzeného práva v prostredí rímskeho práva (zborník zo sympózia), Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského, 2013.

DRGONEC, J., Ústava Slovenskej republiky, komentár, Šamorín: Heuréka 2004.

FAGGIONI, M.P., Život v našich rukách, 2. vydanie, Spišské Podhradie: Tlačiareň Kežmarok GG, 2012.

FRAVOLINI, G., Eutanasia in Olanda: risposta legislativa ad una prassi iniqua [Eutanázia v Holandsku: legislatívna odpoveď na nespravodlivú prax], in: Medicina e morale, 44 (1994, s. 1093-1106.

HARTL, H.L.A., Pojem práva, Praha: Prostor, 2010.

CHAPUT, Ch., Čo je cisárovo, cisárovi, Bratislava: Nadácia Antona Tunegu, 2014.

JÁN PAVOL II., Encyklika Evangelium vitae (25.3.1995), Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1995.

KÁČER, M., Pluralizmus súdnej sústavy, in: : Vnútroštátne súdy a európske súdy: spojené nádoby alebo pararelné svety? Zborník z konferencie (ed. Radoslav Procházka), Plzeň: Aleš Čenek, 2010.

KRÁLIK, Ľ., Krátky etymologický slovník slovenčiny, Bratislava: SAV 2015.

KRSKOVÁ, A., Dejiny politickej a právnej filozofie, Iura Edition – Facultas iuridica tyrnaviensis, 2011.

KOVÁČ, A., Pastoračná starostlivosť o starých a chorých, Krivá: M-servis, 2008.

NOVAK, M., Boha nikto nevidí; temná noc ateistov aj veriacich, Bratislava: Post scriptum, 2014.

POSLUCH, M. – CIBULKA, Ľ., Štátne právo Slovenskej republiky, 2. vydanie, Šamorín: Heuréka. 2006.

PŘIBÁŇ, J., HOLLANDER, P., ET AL., Právo a dobro v ústavní demokracii. Polemické a kritické úvahy, Praha: Sociologické nakladatelství, 2011.

RATZINGER, J., Množenie práv a deštrukcia idey práva, in: RATZINGER, J., Oslobodiť slobodu. Viera a politika v treťom tisícročí, Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2023, s. 15-22.

STERN, K., Das Statatsrech des Bundesrepublik Deutschland. Band III/1. Munchen, Beck 1988.

ŠVÁBY, D., Lisabonská zmluva – posilnenie súdnej kontroly práv jednotlivcov, in: Vnútroštátne súdy a európske súdy: spojené nádoby alebo pararelné svety? Zborník z konferencie (ed. Radoslav Procházka), Plzeň: Aleš Čenek, 2010, s. 9-24.

Internetové zdroje

http//www.humanrightsquide.sk (stiahnuté 31.1.2024).

Zákon 300/2005 Zb. v znení neskorších predpisov.: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/vyhlasene_znenie.html (stiahnuté 31.1. 2024).

Zákon 301/2005 Zb. v znení neskorších predpisov. : https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/ (stiahnuté 31.1. 2024).

[1] Americký filozof a diplomat slovenského pôvodu Michael Novák vo svojej knihe Boha nikto nevidí; temná noc ateistov aj veriacich uvádza viacero príkladov životných situácií ľudí, ktorí majú problém vidieť zmysel života a nechce sa im ďalej pokračovať v živote – NOVAK, M., Boha nikto nevidí; temná noc ateistov aj veriacich, Bratislava: Post scriptum, 2014, s. 15-30. O problematike (ťažkostiach a bolestiach) života seniorov píše napríklad KOVÁČ, A., Pastoračná starostlivosť o starých a chorých, Krivá: M-servis, 2008. Obzvlášť veľmi ťažkou je starostlivosť o chorých v terminálnom štádiu života.

[2] Toto tvrdenie nie je potrebné zvlášť dokazovať. Jednoznačne to vyplýva zo spoločenskej a politologickej diskusií aj v Slovenskej republike medzi liberálnymi a konzervatívnymi silami v našej spoločnosti a otvorene ju badáme v dennej tlači a politických diskusiách.

[3] POSLUCH, M. – CIBULKA, Ľ., Štátne právo Slovenskej republiky, 2. vydanie, Šamorín: Heuréka. 2006, s. 73-74. ISBN 80-89122-31-0

[4] BIRSCH, G., Grund-und Freiheitsrechte im Wandel von Geselschaft und Geschichte, Bonn 1981, s. 18, ako aj STERN, K., Das Statatsrech des Bundesrepublik Deutschland. Band III/1. Munchen, Beck 1988, s. 55.

[5] CHAPUT, J. Ch., Čo je cisárovo, cisárovi, Bratislava: Nadácia Anton Tunegu, 2014, s. 36.

[6] KRSKOVÁ, A., Dejiny politickej a právnej filozofie, Iura Edition, Trnava: Facultas iuridica Universitatis Tyrnaviensis, 2011, s. 423. Základom prirodzeno-právnej teórie Rousseau je téza, že "moc nikdy nemôže splodiť právo a právnu vládu možno založiť len na dohode a slobodnom súhlase". "Základom štátu je jedinec, človek, ako rozumná a morálna bytosť".

[7] BLAHO, P., Prirodzené právo – ius naturale, in: Ius naturale, ius civile, ius gentium. Miesto a úloha prirodzeného práva v prostredí rímskeho práva (zborník zo sympózia), Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského, 2013, s. 9-15.

[8] HARTL, H.L.A., Pojem práva, Praha: Prostor, 2010, s. 192-198. Na uvedených stranách autor popisuje "minimálni obsah prirodzeného práva".

[9] PŘIBÁŇ, J., HOLLANDER, P., ET AL., Právo a dobro v ústavní demokracii. Polemické a kritické úvahy, Praha: Sociologické nakladatelství, 2011. Polemika v tejto knihe sa nesie skôr v hľadaní odpovedí na rôzne otázky prirodzeného práva, zvlášť či je to právo napísané alebo môže byť aj nepísané.

[10] POSLUCH, M. – CIBULKA, Ľ., Štátne právo Slovenskej republiky, 2. vydanie, Šamorín: Heuréka. 2006, s. 77. ISBN 80-89122-31-0

[11] DRGONEC, J., Ústava Slovenskej republiky, komentár, Šamorín: Heuréka 2004, s. 102-415.

[12] http//www.humanrightsquide.sk (stiahnuté 31.1.2024).

[13] ŠVÁBY, D., Lisabonská zmluva – posilnenie súdnej kontroly práv jednotlivcov, in: Vnútroštátne súdy a európske súdy: spojené nádoby alebo pararelné svety? Zborník z konferencie (ed. Radoslav Procházka), Plzeň: Aleš Čenek, 2010, s. 9-24.

[14] KÁČER, M., Pluralizmus súdnej sústavy, in: : Vnútroštátne súdy a európske súdy: spojené nádoby alebo pararelné svety? Zborník z konferencie (ed. Radoslav Procházka), Plzeň: Aleš Čenek, 2010, s. 97.

[15] BÁRÁNY, E., Ústavný súd v prostredí viacerých právnych systémov, in: Ústavné dni, VII., Zborník príspevkov, (ed. Orosch, L., Grabkowska, S., Majerčák, T.), Košice: ÚS SR - UPJŠ, 2019, s. 87-93.

[16] DRGONEC, J., Ústava Slovenskej republiky. Komentár, Šamorín: Heuréka, 2004, s. 113.

[17] Zákon 300/2005 Zb. v znení neskorších predpisov.

[18] Zákon 301/2005 Zb. v znení neskorších predpisov.

[19] Citát bol prevzatý z knihy FAGGIONI, M.P., Život v našich rukách, 2. vydanie, Spišské Podhradie: Tlačiareň Kežmarok GG, 2012, s. 362. Dielo De dignitatis et augmentis scientiarum, čo do slovenčiny možno preložiť "O dôstojnosti a rozvoji vedy", vyšla po prvý raz v Paríži v roku 1624.

[20] Aj tento citát je prevzatý z knihy FAGGIONI, M.P., Život v našich rukách, 2. vydanie, Spišské Podhradie: Tlačiareň Kežmarok GG, 2012, s. 362. Kniha vyšla po prvý raz po latinsky pod názvom De optima rei publicae statu deque nova insula Utopia v roku 1516. Do slovenčiny by bolo možné názov preložiť ako "O najlepšom stave vecí verejných, čiže o novom ostrove Utópia", pričom "topos" znamená "miesto" a "nie miesto", čiže nejaký vymyslená ostrov – porov. KRÁLIK, Ľ., Krátky etymologický slovník slovenčiny, Bratislava: SAV 2015, s. 645.

[21] CHAPUT, Ch., Čo je cisárovo, cisárovi, Bratislava: Nadácia Antona Tunegu, 2014, s. 119.

[22] KRSKOVÁ, A., Dejiny politickej a právnej filozofie, Iura Edition – Facultas iuridica tyrnaviensis, 2011, s. 245-250.

[23] JÁN PAVOL II., Encyklika Evangelium vitae (25.3.1995), Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1995, s. 116.

[24] FRAVOLINI, G., Eutanasia in Olanda: risposta legislativa ad una prassi iniqua [Eutanázia v Holandsku: legislatívna odpoveď na nespravodlivú prax], in: Medicina e morale, 44 (1994, s. 1093-1106.

[25] DRGONEC, J., Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Šamorín: Heuréka, 2004, s. 136.

[26] Ako analógiu by sa dalo uviesť výnos Najvyššieho súdu USA Pensylvania versus Cassey 505 U.S. 833 (1992), kde sa súd pokúsil o vlastnú definíciu slobody takto: "Jadrom slobody je právo definovať svoj vlastný životný koncept slobody, zmyslu, vesmíru i tajomstva ľudského života"- citované podľa NOVAK, M., Boha nikto nevidí, Bratislava: Post Scriptum, 2014, s. 34.

[27] RATZINGER, J., Množenie práv a deštrukcia idey práva, in: RATZINGER, J., Oslobodiť slobodu. Viera a politika v treťom tisícročí, Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2023, s. 15-22.