Streda 3.4.2024 po rannej svätej omši

Včera som si vypočul podcast: rozhovor s pánom emeritným trnavským arcibiskupom Mons. Róbertom Bezákom. Robili ho redaktori z Českej republiky. Mal som z tohto rozhovoru veľmi dobrý pocit. Zhrniem jeho konštatovanie veľmi zjednodušujúco asi takto: postavou a vystupovaním pôsobí veľmi majestátne, vzdelanie má z Ríma (morálna teológia), potom bol šéfom Redemptoristov, potom sa stal trnavským arcibiskupom. Mal vlastného šoféra, mal zabezpečené raňajky, obed, večeru… čo si len zaželal, takmer vždy sa mu splnilo. Kde prišiel, bol stredobodom pozornosti, takmer vždy sedel za vrchstolom… Pripomenul slova pána kardinála Tomka: takmer ako Jánošík! A potom nastal zlom. Odmietol rezignovať a tak ho "zoťali".
Dnes sa stará o chorú mamku, upratuje, žehlí, umýva vlastnoručne chodbu, chodí nakupovať, šoferuje si sám. Tvrdí, že Pána Boha má rád a ja mu tentoraz verím. Život sa mu zmenil. Iste, pre neho to bol vtedy a ešte dlho potom šok. Dnes to vidí trochu inak. Berie mnohé z toho, čo prežil, s väčšou dôverou v Boha.
Spomenul som si na neho pri dnešnom omšovom prvom čítaní: Peter a Ján uzdravili pri Krásnej bráne chromého. Aj pre neho to musel byť šok. Už sa nemohol živiť žobraním, ale musel do roboty. Niekedy nám Pán Boh pripravuje šok a vytrháva z nášho denného stereotypu. Je to zvláštna Božia pedagogika. Ale účinná.
O tejto zvláštnej Božej pedagogike sme sa bavili v dnešnej kaviarni, nielen o nej, ale aj o nej. Niekedy jej nie vždy a hneď porozumieme. Vďaka ti Bože, že nás vychovávaš a formuješ pre nebeské kráľovstvo.