Donata Horak: Per un nuovo ministero ordinato

Il Regno: Attualita e documenti, č. 1 (2025), s. 58-64. ISSN 0034-3498.

Koncom októbra 2023 sa konala v Bologni konferencia na tému "Dobrý pastier. Za nových ordinovaných služobníkov". Na tento konferencii vystúpila aj kánonistka Donata Horak so svojim príspevkom o Kódexe kánonického práva z roku 1983. Jej príspevok publikoval taliansky časopis Il Regno v prvom tohtoročnom čísle Aktuality a dokumenty.

Autorka v úvode konštatuje, že Kódex kánonického práva z roku 1983 mal pretlmočiť ekleziológiu Druhého vatikánskeho koncilu (1962-1965) do kánonickej reči. Kodifikácia z roku 1917 bola ešte ekleziologickým vyjadrením Tridentského koncilu a v podstate prevzala líniu Gájových inštitúcii podľa kritérií "De personis", "De rebus" a "De actionibus". Druhý vatikánsky koncil postavil ekleziológiu ináč: okolo "teológie krstu" usporiadal tri úlohy Krista (munus docendi, munus sanctrificandi a munus regendi), čo tvorilo aj schému prepracovania Kódexu. Donata Horak po 40 rokoch od promulgácie Kódexu konštatuje, že rekodifikovaný Kódex bol prijatý len čiastočne a mnohé možnosti účastí, spoluzodpovedností a realizácie služby ostali iba na papieri. Autorka na podporu svojho tvrdenia uvádza tri argumenty: princíp všeobecnej rovnosti a dvoch kategóriách kresťanov, princíp troch úloh a dvoch mocí a napokon princíp synodality a monarchie. Téma pochopenia služobnej úlohy v Cirkvi autorka považuje za kľúčovú. Podľa nej stále tu prevláda patriarchálny princíp (rezervovaný mužom), autoritatívny/direktívny a sakrálny (ktorý rozdelil dokonca aj klerikov, keď diakonov oddelil od kňazov a biskupov). Tieto tri anomálie spôsobili nielen nesprávne pochopenie cirkevnej autority, ale viedli aj ku klerikalizmu.

Aspoň v krátkosti k jej argumentom. Donata Horak ako prvý argument uvádza princíp rovnosti v nerovnej (cirkevnej) spoločnosti (porov. kán. 208 CIC). Podľa nej si kán. 208 protirečí ak, na jednej strane tvrdí, že sme si v Cirkvi rovní na základe krstu, nechápe prečo sa pokračuje v predkoncilovom chápaní Cirkvi ako "societas perfecta inequalium" (=dokonalá spoločnosť nerovných). Asi najmarkantnejším príkladom nerovnosti je fakt, že nejestvuje veľa odlišnosti "povinností a práv všetkých pokrstených" od "povinností a práv pokrstených laikov". Samozrejme, autorka ide aj ďalej: k poslušnosti, k celibátu, k neplatnosti sviatostnej vysviacky ženy. Pričom tvrdí, že ak sú tieto ontologické záležitosti postavené na sviatostnej vysviacke mužov, potom to stojí nielen na ontologickom a sakrálnom podklade sviatostnej vysviacky, ale aj na patriarchálnom princípe chápania Cirkvi. Dokonca aj zneužívanie psychické, duchovné a aj sexuálne, podľa nej má korene v takomto chápaní Cirkvi. Som toho názoru, že tu autorka šla až za čiaru, aj keby sa toto niekomu mohlo zdať ako logické či čiastočne pravdivé. Zaujímavý je druhý argument autorky: tria munera versus duo potestates (tri úlohy, ale len dve moci). Naozaj, druhý vatikánsky koncil prijal učenie o troch úlohách Krista, ktoré vykonáva teraz Cirkev: úloha posväcovať, úloha vyučovať a úloha riadiť, spravovať. Na druhej strane, Cirkev prijala a v praxi realizuje len dve moci: potestas ordinis (moc vyplývajúca zo sviatostnej vysviacky) a potestas iurisdictionis (moc vyplývajúca z poverenia). Azda v čase kodifikácie Kódexu Jána Pavla II. sa ešte chápalo, že tri moci (sanctificandi, regendi a docendi) patria spolu (porov. kán. 129), v poslednej dobe sme svedkami, že pápež František ustanovil do vysokých vatikánskych úradov laikov/laičky (prefektka Dikastéria pre zasvätené osoby, či šéfka vatikánskeho Governatorátu, aby som uviedol nejaké príklady). Diskusia na tému "potestas ordinis" a "potestas iurisdictionis" tu bola od vždy, iba za pápeža Františka sa to ukazuje viac jasnejšie. Pošuškáva sa, že značnú zásluhu na tom má pán kardinál Gianfranco Ghirlanda, bývalý rektor Gregoriány, vzdelaním kánonista. Jeho doktorandská práca z kánonického práva je práve na túto tému. Donata Horak sa preto pýta, že "prečo rozdeľujeme v Kristovi (Kristovom mystickom tele) autoritu od služby" (resp. osoby, ktoré konajú v osobe Krista hlavy a oddeľujeme ich od osôb, ktoré konajú v osobe Krista sluhu). Ako tretí argument uvádza rozpornosť princípu synodality s niektorými predpismi Kódexu. Napríklad diecézne a farské pastoračné rady "s iba poradným hlasom" a tvrdí, že ide o monarchistické a pyramidálne rozhodovanie, ktoré negatívne postihuje nielen diecéznu alebo farskú komunitu, ale aj samotných biskupov a kňazov, ktorí prežívajú v inštitucionálnej a existenciálnej osamotenosti. Jedno jej tvrdenie si dovolím citovať: "Ak dôjde k výmene farára vo farnosti sa vymení takmer všetko: vzťahy, služby, úlohy, organizovanosť pastoračnej služby vrátane sviatostnej i riadiacej" (s. 63). Domnievam sa, že v tomto jej tvrdení je veľa pravdy.

Na záver uvádza návrhy "de iure condendo" (návrhy na právne zmeny). Najprv navrhuje opustiť kristologickú koncepciu Cirkvi a nahradiť ju koncepciou pneumatologickou, resp. aj keď kristologickú koncepciu nie úplne opustiť (to ani nie je možné), aspoň uprednostniť pneumatologickú. To by následne znamenalo postupný progres synodality, ktorý by nestál iba na nejakom abstraktnom princípe spravodlivosti, ale na stredovekom princípe rovnosti v zmysle výroku: "ak sa to týka všetkých, nech o tom rozhodnú všetci" (quod omnes tangit, ab omnibus deliberari debet) (s. 64). Táto synodálna tendencia alebo štýl by sa mal prejaviť azda najprv vo farnosti a bol by pre farára oslobodzujúci, lebo by všetko nestálo iba na ňom. Ak sa toto nepodarí, neoslobodíme sa od tridentského chápania Cirkvi. Ďalej navrhuje zmeniť spôsob výchovy kňazov, ktorý by sa nemal vykonávať "separovane", ktorý vedie k sebavedomému a egoistickému, až sakrálnemu a nezastupiteľnému seba chápaniu vlastnej exkluzivity.

V týchto riadkoch sme predstavili výsledky chápania synodality tak, ako ho chápe a vidí kánonistka Donata Horak. Nemožno poprieť, že autorka pod synodalitou Cirkvi chápe niečo ako "demokratizáciu" Cirkvi. Čo sa týka Kódexu kánonického práva Jána Pavla II., na jednej strane, treba priznať, že jeho kodifikáciu sprevádzali určité problémy, ktoré príslušné komisie aj otvorene priznávali a teda Kódex nie je dokonalý. Avšak, na druhej strane, rekodifikácia Kódexu Jána Pavla II. by sa nemala robiť unáhlene. Domnievame sa, že – ako to dosvedčuje podľa nášho názoru – aj článok Donaty Horak pri princípe synodality do určitej miery ide o reinterpretáciu/hermeneutiku samotného Druhého vatikánskeho koncilu (1962-1965).

Ján Duda

foto: internet